S manželom sme spolu 7 rokov, máme spolu 2 deti a ja syna z predchádzajúceho vzťahu. Odkedy manželovi skončila neschopnosť tak mi príde, že všetko sa strašne zmenilo. Vrátil sa do práce, ktorú už robil pred neschopnosťou, ale s rozdielom, že je v práci len pár hodín nie celý týždeň. Jazdí kamiónom a v tejto chvíli by jeho pracovná doba mala byť od 18-6 hodín. Jazdí iba od rampy k rampe takže táto pracovná doba je pevná. V práci je v kancelárii ženská, ktorá celkom prudí a môjmu manželovi vypisuje už napríklad o 10. hodine kedy príde. On sa jej hlási vždy ako dôjde do práce. Nikto iný toto nechce.
Manžel na ňu nadáva, sťažuje sa na ňu všade. Nerozumiem len tomu, ale prečo ju počúva. Každopádne realita je, že do práce jazdí už o 13. hodine, aby prípadne urobil niečo trošku viac a nemusel tak napríklad v piatok a mohol byť doma. Avšak domu jazdi v rozmedzí 23:30-1:30, kedy spať ide bohvie kedy a vstáva po 11 hodine, da si kávu a opäť odchádza. Doma som na všetko sama. Aj keď tento týždeň manžel urobil jednu umývačku, včera prebalil malého, urobil deťom desiatu. Chápem samozrejme to, že je unavené a potrebuje si oddýchnuť, ale k čomu potom je taký vzťah, to neviem. Víkendy to je veľmi obdobne.
Spať chodí veľmi neskoro, spánok potom má cez deň. Je s nami teda o pár hodín dlhšie, ale za akú cenu. Boli sme dohovorení, že budem moc ísť do obchodu nakúpiť veci na tortu (syn bude mať narodeniny) a niečo malé k narodeninám. Pri predstave, že budem môcť ísť až od 14 hodiny som naozaj znechutená a začínam premýšľať, že sa na celé narodeniny vykašli. V týždni za necelé 2 hodiny to nezvládam, keď najbližší obchod mám 30 kilometrov. Naozaj som taká divná, že nevidím jeho snahu? Túto otázku si kladiem dlho. Peniaze aj tak neušetríme, pretože si ešte nakupuje, keď doma nič nie je. Doma sa potom vyhadzuje, pretože to s deťmi nezvládam zjesť. Je mi z toho naozaj na nič a najradšej by som utiekla, ale nemám bohužiaľ kam.